V dňoch od 12. - 16. júna sa konali v bulharskej Sofii 13. Majstrovstvá Európy v silovom trojboji junioriek a 23. Majstrovstvá Európy v silovom trojboji juniorov. Zo Slovenska tam štartovalo spolu 10 pretekárov, ktorí sa však na tomto šampionáte museli zúčastniť bez akejkoľvek podpory nášho zväzu, t. j. že zväz neprispel ani jednou korunou. Všetci tak museli cestovať na vlastné náklady a zaplatiť si štartovné, doping a ubytovanie.

Vďaka ľudom, ktorí držia stále tento šport na Slovensku a podporujú ho, a vďaka bojovnosti našich mladých chlapcov a dievčat, Slovensko vybojovalo na tomto šampionáte spolu 20 medailí, 3-krát tam slávnostne znela slovenská hymna a v celkovom hodnotení súťaže národov sa naše juniorky umiestnili na 2. mieste. Ak k tomu prirátame 3. miesto Júlie Kosturovej v hodnotení najlepších žien bez rozdielu hmotnosti, tak sa to dá považovať za doteraz historicky najlepšie ťaženie našich reprezentantov na Majstrovstvách Európy či sveta. Zaslúžili sa o to: Katarína Skirkaničová, Ivana Porubská, Dominika Hojsíková, Júlia Kosturová, Lucia Grobárová, Lukáš Storinský, Martin Macko, Ján Matej a Michal Kavecký.

Tak v prvom rade musím začať samotnou cestou, ktorá nebola žiadnou srandou. Keďže zväz rozhodol, že si cestu hradí každý sám, tak slovenská výprava sa roztrieštila na 4 skupiny a každý cestoval podľa svojich možnosti. My sme šli vlakom do Viedne na letisko Schwechat a kvôli nepriaznivým spojom sme celú noc strávili na nepohodlných sedadlách v hale letiska. Takže prakticky nikto z nás celú noc nespal. Obával som sa hlavne o Storinského, ktorý tri hodiny po príchode nevyspatý a unavený musel zahájiť pretek. Zvládol to však perfektne a domov odchádzal s bronzovou medailou. Keby som mal hodnotiť samotnú úroveň Majstrovstiev Európy juniorov (ďalej MEJ), tak bola na tak nízkej úrovni, že to môžem kľudne prirovnať k súťaži 1.ligy východ v Bardejove, nie k Majstrovstvám Európy. Súťažilo sa v otrasnom prostredí na hokejovom ihrisku, a to nielen to. V kategórii do 60 kg juniorov vládol taký chaos, že nikto z pretekárov nevedel, kedy má ísť na pokus. A bol tam ďalší kopec nedostatkov, ktoré tu nebudem rozmazávať, no za 14 rokov, čo chodievam na rôzne šampionáty ME a MS, bol tento z hľadiska organizácie rozhodne najslabší.

V kat. do 44 kg štartovala Katka Skirkaničová. Trojbojom 285 kg nedala Poľke Goreckej žiadnu šancu. Katka získala zlato v drepe, striebro v tlaku a zlato v ťahu. Ja som prišiel trochu neskôr, tak som už bol len svedkom toho, aký krásny je pocit počúvať po ťažkej drine tóny štátnej hymny a pozerať na pretekárku, ktorá so slzami v očiach stojí na ME na 1.mieste a v rukách drží slovenskú zástavu.
Kat. do 48 kg: Pre Ivanu Porubskú to nebol prvý štart na ME a vynikajúcim trojbojom 305 kg skončila na krásnom 2. mieste za Švédkou Almroth Kristin. Za sebou nechala domácu Bulharku a maďarskú reprezentantku. Výkonmi 122,5 kg v drepe získala striebro, 72,5 kg v tlaku zlato a 110 kg v ťahu striebro. Nemôžem okomentovať jej drepy a tlaky, lebo podobne ako u Katky, som bol ešte neprítomný, ale v ťahu išla veľmi pekne, nebadal som na nej žiadne znaky nervozity či stresu. Je jasné, že sa z nej stáva ostrieľaná pretekárka. Alebo sa mýlim, Paľo? ( P. Varchola - jej tréner. pozn. aut.).
Kat. do 52 kg: Dominika Hojsíková bola pre mňa, ale aj pre ostatných veľkým prekvapením. Pod vedením trénera Milana Gabrhela vynikajúco výkonnostne vyrástla a trojbojom 332,5 kg nedala svojim súperkám žiadnu šancu. V drepe výkonom 140 kg získala zlato, druhú Fínku Auvinen nechala až o 15 kg! V tlaku získala zlato za 70 kg a v ťahu skončila na 4. mieste.

Julka vyhrala svoju kategóriu úplne suverénnym náskokom, veď uváž, byť majstrom Európy a mať 9 platných pokusov. Fínka Sirilä Henna podľa nominácie išla s istotou túto súťaž vyhrať. Fínska výprava sa na túto súťaž dobre zabezpečila. Mala 3 trénerov a jedného pomocníka, ktorý stáčal bandáže. Takže okolo seba mala štyroch ľudí. Nám to bolo ale úplne jedno. Popri tom, ako som Julku bandážoval na druhý pokus, všimol som si, ako stále behajú s kalkulačkami v rukách a všetko znovu a znovu preratávajú. Bolo mi ich trochu ľúto, lebo ešte nevedeli, že im Julka nedá žiadnu šancu. Ja áno, lebo ju poznám a vedel som, na čo mala natrénované. Drepom 160 kg nechala Fínku o 20 kg a týmto mohli kalkulačky odložiť. Julka tak získala prvé zlato. V tlaku sme išli úplne na istotu a zlatá medaila výkonom 92,5 kg bolo pre Julku málo a značne ju to rozladilo. Chcela ísť 100 kg a mala na to! Bohužiaľ som to nedovolil. Tréner je tréner a mojou snahou bolo ju v čo najväčšej istote doviesť na najvyššie stupienky a nestratiť pri tom ani jedno kg. V ťahu získala bronz a trojbojom 405 kg majstrovský titul. Naša najlepšia juniorka získala 455,7 w.b., čím skončila celkovo na 3. mieste v hodnotení champion of champions. Takže do tašky si zabalila okrem 4 medailí aj vzácny pohár.
Kategória do 67,5 kg: Lucia Grobárová mala pôvodne štartovať v kategórii do 75 kg, kde by mala pekné medailové pozície. Jej mimosúťažná váha sa pohybuje na 68 kg. Bohužiaľ, cesta a stres pred svojou prvou veľkou súťažou spôsobili stratu 2 kg, čo sa nedalo ani nasilu dobehnúť, a tak musela ostať vo veľmi ťažko obsadenej kategórii. Jej výkony však boli pekné a spravila si osobný i slovenský rekord v drepe 147,5 kg i v ťahu 140 kg, v trojboji 352,5 kg, z ktorými by v kategórii do 75 kg skončila na druhom mieste. 5. miesto je na jej prvých ME však vynikajúcim štartom vpred.
Kategória do 75 kg bola veľmi a doslova nabitá kategória vyrovnanými výkonmi, veď Martin Macko výkonom 662,5 kg skončil na 7. mieste a len 7,5 kg v trojboji ho delilo od 4. miesta. V drepe zvládol 262,5 kg, čo je vynikajúci výkon aj na ME a dostal za to striebornú medailu. V tlaku zapísal 152,5 kg a v ťahu išiel v treťom pokuse 255 kg, čo by znamenalo jeho "osobák", ale aj posun na 4. miesto. Bohužiaľ, nedotiahol to. Jeho vystúpenie hodnotím ako skvelé. Presadil sa vo veľmi ťažkej konkurencii. Získal striebro v drepe a nebyť neobjektivity niektorých rozhodcov, bolo by jeho umiestnenie úplne iné. Bulhar Petrov Rostslav robil pri tlaku taký mostík, že medzi ním a lavičkou by som preliezol aj ja a samozrejme ukladal činku na brucho. Ale to evidentne rozhodcom neprekážalo, asi preto, lebo jedným z nich bol aj Bulhar, ktorý nechcel nechať svojho pretekára v štichu. Evidentne im to začalo vadiť zhruba o desať minút neskôr, keď štartoval Ján Matej. ktorý pri tlaku nemostoval. V prvom pokuse na základ 160 kg hlavný rozhodca "zaspal" a keď ju Jano spustil na hrudník, držal ho tam tak dlho, že som si stihol zaviazať sandál. Pokus mal neplatný 2:1, aj keď to po 6 sekundách zdvihol. Ani jeden rozhodca neukázal kartu, takže sme nevedeli, o čo vlastne ide. Emócie nenechali na seba dlho čakať a Ján Matej (prezident klubu) to dal hlavnému rozhodcovi patrične najavo, až musela zasahovať jury. Tým sme si rozhodcu vôbec nenaklonili a dal nám to pocítiť aj v druhom pokuse. 160 kg bol znova neplatný kvôli tomu, že mal činku spustenú nižšie ako pravidlá povoľujú. Nuž neviem, ako ostatní, ale ja mám pocit, že týmto pravidlom bolo schválené len na to, aby jedných poškodilo a iných potlačilo. Rozhodcovia ho značne zneužívajú. V treťom pokuse Jano spustil činku skoro na krk, aby bolo všetkým jasné, že tam nemá brucho. Podržal ju tam veľmi dlho a pokus mal platný, ale to už na pokus pozerali všetci rozhodcovia jury, lebo ani im sa to nezdalo. Jano by bez problémov zatlačil 175 kg, čo by znamenalo striebro v tlaku a bronz celkovo. Bohužiaľ, aj na takejto súťaži ako sú ME, IPF sa stávajú také veci. S drepom 262,5 kg, tlakom 160 kg, ťahom 245 kg a trojbojom 667,5 skončil na nepopulárnom 4. mieste.
Vo štvrtok štartoval náš posledný pretekár Michal Kavecký zo Senice. Štartoval v kategórii do 100 kg a ukázal sa ako veľmi zodpovedný pretekár. Išiel s prehľadom, to čo sme mu nahlásili. Smolu mal v tom, že doma na poslednom tréningu mu praskol dres na tlaky a už nebol čas zabezpečiť a odskúšať nový, tak musel štartovať bez dresu, čo ho odobralo o nejaké kilá. Napriek tomu získal za drep 280 kg striebro a celkový trojboj 742,5 bronz.

Získali sme 20 medailí, máme 3 nových majstrov Európy, ako ináč, ak nie na výbornú. Vo všetkých športoch, pokiaľ viem, sa poukazuje hlavne na mládež, ktorej je venovaná maximálna pozornosť. Prečo to tak nie je v silovom trojboji? Ako je možné, že pri takýchto úspechoch musí hradiť chlapec či dievča všetko z vlastného vrecka? Nuž, tieto otázky treba položiť kompetentným ľuďom, ja som iba tréner a ako tréner musím povedať, že je to veľmi smutné, veď je jasné, že Slovensko nebude mať nikdy skvelých seniorov pokiaľ neodchová výborných juniorov. Veď je veľký rozdiel zaplatiť cestu pracujúcemu športovcovi ako študentovi na strednej škole. Malo by to byť úplne naopak a juniori by nemali mať len preplatenú cestu či štart na ME a MS, ale tým najlepším by mal zväz zabezpečiť aj výstroj či doplnky výživy a nenechať všetko len na rodičov. Myslím, že kvôli tejto chybe sa nikdy nevyrovnáme Rusom či Poliakom. A na otázku odkiaľ na to vziať peniaze je moja odpoveď jednoznačná, hoci aj z pod zeme, pretože je to také dôležité.

Čo dodať na záver?
Na jednej strane európsky šampionát, skvelí pretekári, vynikajúce výkony, nespočetné množstvo tvrdej driny a odriekania a na strane druhej .... tu zostáva len veľa sklamania, rozčarovania i nedostatkov zo strany organizátorov i slovenského zväzu. Rovnako ako Marcel Matej, tréner reprezentantov KSTaK Matej, aj ja mám veľa nezodpovedaných otázok, ktoré by som rada položiť kompetentným. Zostáva mi, žiaľ, len skonštatovať, že nie raz ani nie dvakrát som videla týchto mladých ľud trénovať. Kým iní sa chodievajú zabávať, oni si práve vtedy navliekajú dresy, a pravdou je aj to, že to nie je nič príjemné. Dokážu obetovať všetko pre to, čo sa pre nich stalo koníčkom, záľubou, zmyslom života, životným štýlom. A tak, ak by som pri najväčšej snahe dokázala pochopiť postavenie silového trojboja na Slovensku, oni to pochopiť nemusia. A vôbec by som im to nezazlievala. Veď niektoré veci sú jednoducho nepochopiteľné.

Tu však patrí veľká vďaka všetkým tým, ktorí sa zaslúžili o reprezentáciu Slovenska na európskom šampionáte a prispeli k tomu, že sa Slovenská republika opäť zviditeľnila. Možno teraz by bola na mieste otázka, či zväzu nebude ľúto, že sa ani máličkom podieľal na ďalšom historickom úspechu našich reprezentantov.
Poďakovanie patrí všetkým spomínaným pretekárom, rovnako tak Dušanovi Skirkaničovi, Pavlovi Varcholovi, Milanovi Gabrhelovi, p. Hojsíkovi, Mariánovi Beerovi, Jánovi Matejovi a Marcelovi Matejovi.

Dr. Janette Lišivková